ÚVOD DO TÉMY
V článku 14 Charty základných práv Európskej únie sa píše:
„Každý má právo na vzdelanie a na prístup k odbornému a ďalšiemu vzdelávaniu. Toto právo zahŕňa možnosť bezplatnej povinnej školskej dochádzky. Sloboda zakladať vzdelávacie inštitúcie za predpokladu dodržiavania demokratických zásad a právo rodičov zabezpečiť vzdelanie a výchovu svojich detí v zhode s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením sa rešpektuje v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva.“
Vzdelávanie zadarmo je jednou z verejných služieb, ktorá sa financuje zo štátneho rozpočtu, t. j. z peňazí všetkých daňových poplatníkov. Takých statkov a služieb je viac – napríklad zdravotná starostlivosť, udržiavanie verejného poriadku (polícia), obrana štátu (armáda), zdravotná prevencia a pod.
Prečo za niečo platíme priamo a za niečo nepriamo – prostredníctvom daní? Podľa čoho sa rozhoduje, aké statky a služby sa budú financovať z peňazí všetkých daňových poplatníkov? Ako by vyzeral náš život, keby sa štát nestaral o služby „zadarmo“?
POJMY
ZÁKLADNÉ POJMY
VEREJNÉ STATKY A SLUŽBY –
Tovary a služby,
pri ktorých
nemožno vylúčiť
zo spotreby
neplatičov
a spotreba jedného
človeka nezníži
ich dostupnosť
pre ostatných.
DOPLNKOVÉ POJMY
EXTERNALITA –
Prínosy alebo škody,
ktoré ľudia zažijú
pre činnosť niekoho
iného..
PRAKTICKÁ ČASŤ
1. CVIČENIE
Dokonči vety.
1. Keby sa vláda nestarala o výstavbu a údržbu ciest, tak…, starali by sa o to sami ľudia a platili by za to priamo stavebným a cestárskym spoločnostiam. Veď už teraz cesty opravujú spoločnosti, a nie zamestnanci vlády. Navyše vo svete existujú aj súkromné cesty. Keď po nich ľudia chcú ísť, musia za to zaplatiť.
2.
Keby všetci ľudia museli priamo platiť
za zdravotnícke služby, tak…, platili by len za liečbu seba a svojich blízkych a len vtedy, keď by to potrebovali. Ľudia, ktorí momentálne nie sú chorí, by mohli ušetriť peniaze, usporiť si ich či ich použiť na iné účely – napríklad na štúdium, zábavu a pod. Zdravotnícke zariadenia by sa zakladali a svoju prácu by organizovali podľa dopytu, nie podľa inštrukcií vlády.
3.
Keby podnikatelia boli zodpovední za zamestnanosť
občanov, teda zabezpečenie pracovných miest, tak…, vyzeralo by všetko tak ako teraz – prácu by mali tí, ktorí robia niečo užitočné pre ostatných. Neexistovali by však úradníci, ktorí sú najímaní a platení z peňazí daňových poplatníkov.
4.
Keby za verejné služby platili len tí, ktorí ich využívajú,
tak…, potom by vo verejnom sektore (t. j. v sektore verejných služieb – služieb, ktoré potrebuje väčšina ľudí) panovalo podnikateľské prostredie. Boli by poskytované len tie služby, po ktorých je dopyt. Ľudia by nemuseli platiť za to, čo sami nepoužívajú. Museli by starostlivejšie plánovať svoj osobný rozpočet a sporiť si peniaze na budúce či nepredvídané výdavky: choroba, štúdium, staroba a pod.
5.
Keby vláda riadila, čo a v akom množstve sa
má vyrábať, tak…, išlo by o centralizovanú (socialistickú) ekonomiku, ktorá, ako ukázala historická skúsenosť, spôsobuje nedostatok niektorého potrebného tovaru a služieb, pretože sa vždy neobzerá na reálne potreby a finančné možnosti občanov.
6.
Keby jednotlivci boli samostatne zodpovední za
svoje finančné zabezpečenie na dôchodku, tak…, šetrili by si a sporili peniaze spôsobom, ktorý im najviac vyhovuje. Finančná situácia každého človeka v starobe by závisela od toho, ako zodpovedne a starostlivo si sporil v produktívnom veku. Mal by to, čo si dal bokom – nie to, čo stanovila vláda. Už teraz si ľudia môžu sporiť peniaze v dôchodkových fondoch.
7. Keby vláda neregulovala znečistenie ovzdušia, tak… postarali by sa o to ľudia, pre ktorých je to dôležité. Predovšetkým mimovládne organizácie, ktoré sa zaoberajú ochranou životného prostredia, a ľudia, ktorých sa týkajú negatívne externality spôsobené znečisteným vzduchom. Ľudia by sa na týchto veciach dohodovali dobrovoľne a prípadné spory by riešili pomocou právnych nástrojov.
8. Keby vláda neriadila obchodnú súťaž, tak…, prebiehala by prirodzene – v konkurenčnom boji by víťazili tí, ktorí vedia najlepšie uspokojiť potreby zákazníkov, a prehrávali tí, ktorým sa to nedarí. Nikto by nemal výhodnejšie podmienky než ostatní.
9.
Keby všetky spoločnosti boli v štátnom
vlastníctve, tak…, ťažko by sa stanovovalo, čo a v akom množstve sa má vyrábať, pretože by nefungoval zákon ponuky a dopytu. Mohlo by sa stať, že by si ľudia nemohli kúpiť to, čo by potrebovali, a že by sa spomalil pokrok v technológiách. Firmy, ktoré by nefungovali efektívne a následkom toho by nemali zisky, by nekrachovali, pretože by boli financované z peňazí daňových poplatníkov.
10. Keby vláda nefinancovala súťaž Eurovízia, tak…, ľudia by sami rozhodli, či ju potrebujú. Podnikatelia by sa rozhodli, či má cenu do súťaže investovať, a diváci, či má cenu ho sledovať.
2. CVIČENIE
Potvrď alebo vyvráť mýtus.
Vyvracanie mýtov:
1. Keby sa vláda nestarala o školstvo, nikto by neštudoval.
Toto je mýtus. Vzdelanie dlho nebolo doménou vlády, ľudia sa oň starali sami. To dokazuje, že túžba po vzdelaní a sebazdokonaľovaní je všeobecnou ľudskou vlastnosťou. Aj dnes vo svete existujú alternatívy k štátnemu školstvu: domáce vzdelávanie (keď rodičia učia deti sami), súkromné školy, univerzity aj vyššie odborné školy.
2Podniky neprodukujú všetky potrebné tovary a služby .Toto je mýtus. Podnikatelia reagujú na to, čo ľudia chcú – inak by skrachovali. Ak ľudia potrebujú park a sú ochotní zaň zaplatiť, podnikatelia ho vytvoria. Ak ľudia potrebujú kvalitnú zdravotnú starostlivosť, podnikatelia im ju zabezpečia. Neexistuje taký tovar alebo služby, za ktoré by ľudia boli ochotní platiť a podnikatelia by im ich napriek tomu nevedeli poskytnúť.
3.
Ľudia nechcú platiť za isté služby, takže vláda musí
založiť podniky, ktoré tieto služby poskytujú všetkým
a bezplatne.
Toto je čiastočne pravda. Je to jeden z argumentov za udržiavanie a rozširovanie verejného sektora. Ľudia nikdy nebudú chcieť platiť za to, čo (podľa svojho názoru) dostávajú bezplatne. Lenže v skutočnosti za to všetko platia, ibaže nepriamo – a často viac, než keby za to platili priamo.
3. CVIČENIE
Vymenujte pozitívne a negatívne externality
opísaných činností. Ako by sa dali podporiť ich
pozitívne a obmedziť ich negatívne externality?
A.
Každý letný víkend bude v centre mesta párty pod holým nebom.
Pozitívne: Ľudia budú mať bezplatný zdroj zábavy. Nebudú si musieť kupovať vstupenky. Stánkari, DJovia, organizátori kultúrnych podujatí a hudobníci budú mať prácu.
Negatívne: Ak tieto slávnosti bude organizovať miestna samospráva, budú za ne vlastne platiť aj ľudia, ktorí sa ich nebudú zúčastňovať, ľudia, ktorí o nich nebudú vedieť, a dokonca aj ľudia, ktorí takéto slávnosti nemajú radi. Keby tieto slávnosti usporiadali podnikatelia, vypočítali by si, ako na ne získať peniaze od návštevníkov, a nemuseli by za ne platiť všetci daňoví poplatníci. Slávnosti môžu rušiť obyvateľov okolitých domov.
B. V meste otvorili veľký krajčírsky salón. Pozitívne: Ľudia v mestečku budú mať pracovné príležitosti. Zákazníci budú mať prístup k novým službám. Zvýši sa konkurencia.
Negatívne: Menšie krajčírstva v meste môžu skrachovať. Obyvateľom okolitých domov môžu prekážať hluk .
C.
Banka sa postarala o okolitú infraštruktúru: zasadili
stromy, vykopali jazierko, nainštalovali lavičky,
postavili basketbalové ihrisko a detské ihriská.
Tieto priestory sú prístupné všetkým občanom.
Pozitívne: Obyvatelia mesta budú mať kde tráviť voľný čas. Znamená to prácu pre ľudí, ktorí boli na úpravu pozemku najatí.
Negatívne: Obyvatelia mesta možno budú menej využívať iné zdroje zábavy a ich prevádzkovatelia môžu skrachovať. Banka týmto rozhodnutím možno „pretiahne“ klientov inej banke.
D.
Rodina v bytovom dome prerobila zanedbanú
strechu na zeleninovú záhradu. Pozitívne: Strecha získa ďalšie využitie. Rodinu túto plochu využije na dobrú vec. Vypestuje zeleninu, ktorú si od nej ľudia budú môcť kúpiť.
Negatívne: Záhradka môže spôsobiť problémy iným obyvateľom paneláku. Mierne sa zníži zisk niekoľkých pestovateľov a predajcov zeleniny.
E.
Dievčatá pozberali všetky lesné jahody na lúke, aby
z nich vyrobili prírodné, organické kozmetické výrobky.
Pozitívne: Dievčatá vyrobia ekologickú kozmetiku a budú ju ponúkať ľuďom. Pokiaľ bude zákazníkom vyhovovať, kúpia si ju. Dievčatá získajú peniaze a zákazníci kozmetiku, ktorá im vyhovuje. Rozšíri sa sortiment, zvýši sa konkurencia.
Negatívne: Pre ostatných ľudí, ktorým čistina (ako verejný pozemok) vlastne tiež patrí, nezostali žiadne jahody. Konkurencia prekáža ostatným výrobcom ekologickej kozmetiky.
4. CVIČENIE
Aké kritériá používajú súkromné spoločnosti
a aké kritériá používa vláda pri rozhodovaní
v týchto otázkach?
| ČO JE POTREBNÉ STANOVIŤ? | PODNIKATELIA | VLÁDA |
| 1. Cena za odhrnutie snehu. | Koľko zaň ľudia môžu a chcú zaplatiť. Za koľko túto službu poskytuje konkurencia. | Teoretické kritériá na tvorbu správnej ceny |
| 2. Študijný plán hodín biológie v deviatom ročníku. | Nadanie a potreby žiakov | Poradná komisia odborníkov, odporúčania učiteľov |
| 3. Zoznam profesionálnych kvalifikácií na univerzite. | Podľa toho, čo chcú študovať študenti a za čo sú v prípade potreby ochotní aj platiť. Podľa toho, čo potrebujú zamestnávatelia. | Podľa toho, čo sa na tej-ktorej univerzite študovalo dosiaľ. Podľa toho, čo bude podľa predpokladov krajina v budúcnosti potrebovať. Podľa toho, akých má škola k dispozícii učiteľov. |
| 4. Výška úspor (penzií). | Investovaná suma Miera rizikovosti investície Potreby klientov | Teoretické kritériá spravodlivosti, solidarity a minimálnej životnej úrovne |
| 5. Plat sekretárky. | Dohoda medzi zamestnávateľom a zamestnancom Schopnosti a skúsenosti zamestnankyne, hodnota, ktorú vytvára | Mzdy v iných krajinách, všeobecný životný štandard, priemerná mzda na podobných pozíciách u iných zamestnávateľov, počet rokov strávených štúdiom, úroveň kvalifikácie |
FAKT? FAKT!
Povinné platby sociálneho poistenia sa dodnes občas nazývajú „Bismarckovým systémom“, a to preto, že nemecký kancelár Otto von Bismarck sa v roku 1889 stal prvým politikom, ktorý zaviedol dôchodkový systém: zamestnanci, živnostníci a zamestnávatelia platili zálohy a za odmenu mohli v starobe odísť do dôchodku a dostávať príspevky od štátu.
Lenže do dôchodku mohli odísť v 70 rokoch – priemerná dĺžka života vtedy bola 45 rokov!
DOPLNKOVÉ CVIČENIA
1. CVIČENIE
Video. https://youtu.be/p6NzdDShNwI[RD1] .
Otázky:
1. Aká je hlavná myšlienka tohto videa?
2. Čo myslíš, je správne, že si vláda berie jablká, ktoré si vypestoval/-a, prerozdeľuje ich a všetkým potom poskytuje verejné služby?
3. Ako by to vyzeralo, keby ľudia všetky svoje jablká (peniaze) používali tak, ako uznajú za vhodné? Aké problémy by to vyriešilo a aké spôsobilo?
4. Skús vymyslieť, čo by sa stalo v najbližších piatich rokoch, keby od zajtra ľudia nemuseli platiť štátu žiadne dane a poplatky.
2. CVIČENIE
Diskusia. Spýtajte sa žiakov, akými kritériami sa riadia, keď:
- Kupujú niečo sami pre seba za svoje peniaze;
- Kupujú niečo sami pre seba za peniaze niekoho iného,
C. Kupujú niečo pre niekoho iného za svoje peniaze;
D. Kupujú niečo pre niekoho iného za peniaze niekoho iného.
Líšia sa ich kritériá výberu? Prečo?
3. CVIČENIE
Diskusia. Spýtajte sa žiakov, prečo sú podľa nich často záhradky pri panelákoch chudobnejšie ako pri domoch, ktoré majú jedného súkromného vlastníka.
5. CVIČENIE
Pozrite si video a diskutujte o tom ako funguje systém zdravotného poistenie z pohľadu ich ako žiakov.
Odkaz na video: https://www.youtube.com/watch?v=K3vvHYAA8gE
PRE ZAUJÍMAVOSŤ
V Spojených štátoch amerických je reštaurácia, ktorá svojím konceptom trochu pripomína verejnú reštauráciu. Jej zakladateľom je známy rockový spevák Jon Bon Jovi. V tejto reštaurácii zvanej „Soul Kitchen“ nemajú žiadny cenník – za každé jedlo ľudia platia toľko, koľko môžu. Keď ľudia nemajú peniaze na to, aby si jedlo zaplatili, ale chcú reštaurácii pomôcť, môžu zaplatiť tak, že v reštaurácii vypomôžu s prácou.
Francúzska železničná spoločnosť SNCF v roku 2014 uskutočnila jeden zo svojich najväčších nákupov za posledných 20 rokov – kúpila nové vlakové súpravy za viac ako 15 miliárd eur. Až potom, čo ich kúpila, zistila, že niektoré nástupištia vo Francúzsku sú postavené pred viac ako 50 rokmi a medzery medzi nimi sú príliš úzke – nové vlaky sa teda do nich nezmestia. Prestavba viac ako tisícky nástupíšť spoločnosť stála desiatky miliónov eur.
doplnkové texty
Najvzrušujúcejšia kauza v ekonómii: Kauza majáky a nové dôkazy
Máločo vzrušuje (mikro)ekonómov viac ako debata o majákoch. Práve majáky boli dlho obľúbeným príkladom verejného statku, ktorý musí poskytovať štát. Predstava obchodníka so svetlom z majákov vyzerá smiešne. Predstavte si, že by priplával ku každej lodi v blízkosti majáka a požadoval od nej poplatok, inak vypne svetlo. Na svetle z majákov sa veľmi zarobiť nedá a podnikatelia nezvyknú poskytovať stratové služby. Študent ekonómie sa tak prakticky v každej učebnici dočítal, že bez štátu by majáky neboli. Výnimkou nebola ani spomínaná najslávnejšia učebnica od Paula Samuelsona.
Tento „mém“ si žil svojím životom až do roku 1974, keď sa Ronald Coase rozhodol vstať z kresla a preskúmať, ako to bolo naozaj (aj keď to možno znamenalo len presadnúť si do iného kresla vo veľkej londýnskej knižnici). Objavil neuveriteľnú vec: veľká časť majákov postavená v Anglicku pred začiatkom 19. storočia bola súkromná. Postavili ich, prevádzkovali aj financovali súkromní podnikatelia s cieľom dosiahnuť zisk. Fungovalo to pomerne efektívne, až kým majáky v prvej polovici 19. storočia nezoštátnili.
Ako podnikatelia dokázali tento zázrak? Financovanie majákov spojili s poplatkami za zakotvenie lode v prístave. Účel majákov je navigovať loď v nebezpečných vodách v blízkosti brehu. Služby poskytovania majákov a prístavov sú tak komplementárne a jedna bez druhej funguje len ťažko. Navyše poplatku za prístav sa nedá vyhnúť – na rozdiel od majákov. Stačilo obe služby zviazať a bolo po probléme. Mohli sa začať prepisovať učebnice. Avšak – nezačali sa. Samuelson nové poznatky nereflektoval a aj v ďalších vydaniach svojej učebnice používal príklad majákov ako verejného statku.
A možno urobil dobre. V roku 1993 sa totiž objavil článok, ktorý si posvietil na to, ako to s majákmi v Anglicku vlastne bolo.[1] A odhalil nepekné veci. Súkromní poskytovatelia majákov spali v jednej posteli s kráľom a jeho agentúrami. Áno, Coase mal pravdu v tom, že mnohé majáky postavili súkromníci. Ale formu, akou to robili, by sme dnes nazvali skôr projektmi verejno-súkromného partnerstva (angl. Public Private Partnership, na Slovensku neslávne známe „PPP projekty“). Keď si súkromník podal žiadosť o vybudovanie majáka, kráľ mu udelil patent s monopolom a stanovil poplatky, ktoré potom vyberali jeho vyberači daní. Neskôr sa medzi súkromníka a kráľa vtesnala ďalšia verejná agentúra: Cech námorníkov, známy ako Trinity House, ktorý postupne získal monopol na udeľovanie patentov. Posledný klinec do rakvy Coasovho článku zatĺkla o pár rokov neskôr Élodie Bertrandová, profesorka Francúzskeho národného centra pre vedecký výskum, ktorá zniesla kritiku na efektívnosť celého systému.[2] Poplatky boli vysoké a profitoval z toho hlavne cech, kráľ a prevádzkovatelia majákov; spotrebitelia a námorníci už menej.
V tomto bode kauza majákov na niekoľko rokov zamrzla. V roku 2018 sa však objavili nové dôkazy, ktoré usvedčujú ekonómov z toho, že si neodviedli dobre svoju prácu. Boli ako ten pán z vtipu, ktorý hľadal v noci kľúče pod pouličnou lampou, aj keď ich stratil niekde inde – s odôvodnením, že „tu je aspoň svetlo“.
Majáky nepredstavovali jediný spôsob, ako sa orientovať pri brehoch pevniny. Existovali aj tzv. „plávajúce majáky“ – lode so svetlom na stožiari. Tento nápad sa zrodil na začiatku 18. storočia v hlave podnikavých Angličanov a ich príbeh nedávno zmapovali dvaja mladí výskumníci.[3] Lode so svetlom na rozdiel od majákov fungovali výlučne na princípe dobrovoľnosti, bez obcovania s verejnou mocou. Čiže fungovali napriek existencii kráľa a jeho agentúr. Ako sa im to podarilo? A prečo sa o tom nedočítal Coase a ostatní?
Autori vynálezu v prvom rade spojili poskytovanie verejného statku (lode so svetlom) so súkromným (zakotvenie v prístave), podobne ako ich predchodcovia. Na rozdiel od nich však nemali monopolné povolenie ani vyberačov daní, len reklamu vo všetkých pohostinstvách, kaviarňach a novinách. Okrem spätného pýtania poplatkov prišli aj s „predplatným“. To je ďalší spôsob, ako môže podnikateľ vylúčiť neplatičov zo spotreby verejného statku – nevyrobiť ho.
Podnikatelia so svietiacou loďou presvedčili námorníkov, že ich vynález dokáže vyriešiť problémy pri problematických brehoch (nie všade sa dá postaviť maják). Dali im možnosť predplatiť si ich služby – s tým, že ak tak nespravia v dostatočnom počte, žiadna loď so svetlom nebude. Okrem toho, že loď bola flexibilnejšia ako maják, bola aj finančne menej nákladná; podnikatelia si účtovali menšie poplatky a na dosiahnutie ziskovosti im stačila aj menšia úspešnosť v ich vyberaní.
Okrem toho aplikovali šikovnú cenovú diskrimináciu – čo bol ďalší nástroj pre (potenciálnych) čiernych pasažierov, aby neskrývali ochotu platiť. Od väčších, ziskovejších lodí pýtali vyššie poplatky než od menších, nekomerčných. Prvá svietiaca loď fungovala tak dobre, že podnikatelia rozbehli zbierky na stavanie ďalších. Objavil sa však problém. A nebol to učebnicový problém z kapitoly o verejných statkoch, ale problém z kapitoly o vyhľadávaní renty a politikárčení.
Obžalovaným v kauze je spomínaný námornícky cech Trinity House, ktorý v 16. a 17. storočí postupne získaval ďalšie a ďalšie monopolné výsady. Začalo to právom na regulovanie a vytváranie orientačných značiek na mori, nasledovalo právo na licencovanie prístavných pilotov, ktorí pomáhali lodiam zakotviť, a neskôr získal aj právo na stavanie bójí a majákov. Z cechu Trinity House sa stala kľúčová agentúra, ktorá si strážila ťažko vylobovaný monopol na vydávanie povolení.
Podnikatelia so svietiacou loďou si toho boli dobre vedomí. Agentúra Trinity House v tom čase rušila množstvo iniciatív, ktoré chceli obísť ju alebo kráľa. Preto namiesto patentu na maják požiadali o klasický patent na vynález, v ktorom uviedli, že na trh plánujú uviesť nový druh svetiel. Spočiatku tým unikli radaru Trinity House, ale vydržalo to len pol roka. Hneď potom spustil cech Trinity House právnický útok zo všetkých smerov. V dôsledku toho kráľ stiahol pôvodný patent a loď so svetlom začala plávať v nelegálnych vodách. A plávala v nich ešte ďalšie dva roky. Nakoniec podnikatelia kapitulovali a použili starú dobrú taktiku – ak ich nemôžeme poraziť, pridajme sa k nim. Rozhodli sa zaplatiť cechu Trinity House poplatok za povolenie. Tým získali monopol na svoju prevádzku a spolu s ním aj pevne stanovené poplatky, za ktorých vyberanie zodpovedali kráľovi úradníci.
Historická analýza si nemôže byť nikdy stopercentne istá svojimi závermi. Kauza však ukazuje, že čisto súkromné poskytovanie verejného statku bolo s veľkou pravdepodobnosťou možné. Stačilo nedefinovať „trh s navigáciou“ príliš úzko a pozrieť sa aj mimo sféry klasických majákov. Otázkou zostáva, aké ďalšie inovatívne spôsoby zväzovania by podnikatelia vymysleli, keby cech Trinity House nemonopolizoval poskytovanie všetkých doplnkových súkromných služieb, ako bolo napríklad pilotovanie či zaťažovanie spodnej časti lode vrecami na zlepšenie manévrovateľnosti. V každom prípade história lodnej navigácie pri brehoch Anglicka ukazuje, že pri interpretovaní udalostí sa okrem zlyhaní trhu musíme pozerať aj na zlyhania štátu. V tomto prípade hrali väčšiu úlohu, než predpokladali autori učebníc.
[1] Zandt, D. E. (1993) The Lessons of the Lighthouse: „Government“ or „Private“ Provision of Goods. The Journal of Legal Studies, Vol. 22, No. 1 (Jan. 1993), pp. 47-72, ONLINE: https://www.jstor.org/stable/3085633
[2] Bertrand, E. (2006) The Coasean analysis of lighthouse financing: myths and realities. Cambridge Journal of Economics, Vol. 30, No. 3 (May 2006), pp. 389-402, ONLINE: https://www.jstor.org/stable/23601678
[3] Candela, R. a Geloso, V. (2018) The Lightship in Economics: Public Choice vol. 176, no. 3 (2018), pp. 479-506, ONLINE: https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=3157100 Candela, R. a Geloso, V. (2018) The Lighthouse Debate and the Dynamics of Interventionism: The Review of Austrian Economics, Forthcoming, pp. 44, ONLINE: https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=3179536